Terezka si splnila si sen: Otvorila Dobrý Sekáč

Predstavujem vám Teréziu Dobrovodskú. Má 24 rokov a vlastný second hand v Stupave. Vždy bola nadšenkyňou nakupovania z druhej ruky. Táto záľuba viedla až k tomu, že si otvorila Dobrý Sekáč, v ktorom dáva nosenému oblečeniu druhú šancu. Rozprávala som sa s ňou o podnikaní, o fast fashion, ale aj o živote. Hoci nemá ľahkú rodinnú situáciu, obchodíku sa venuje s láskou, úprimne sa zaujíma o svojich zákazníkov a vždy je ochotná pomôcť.

Teraz máš vlastný second hand, no prešla si si rôznymi zamestnaniami. Vedela by si ich trochu priblížiť?

Začala som pracovať už v pätnástich rokoch kvôli finančnej situácii. Cítila som, že je čas sa osamostatniť. Nechcela som byť závislá na svojich rodičoch. Najskôr som rok a pol robila vo fastfoode. To bola veľká škola života. Dalo mi to extrémnu disciplínu. Potom som bola zamestnaná v obchode s oblečením v nákupnom centre. Neskôr som skúšala príležitostne brigádovať ako čašníčka. Keď som zmaturovala na hotelovej akadémii, rozhodla som sa, že si dám pauzu a nepôjdem na vysokú školu. Našla som si prácu v cestovnej kancelárii. Nebola som tam finančne motivovaná, tak som odišla a zamestnala som sa v korporácii. Dva mesiace som bola recepčná, potom ma povýšili na office manažérku. Mala som na starosti firemné eventy a celkový chod kancelárie. Vydržala som tam dva aj pol roka. Pracovala som ešte ako manažérka masážnych salónov, ale na túto robotu nerada spomínam. Na tri mesiace som sa vrátila do inej korporácie ako office manažérka.

Kde sa v tebe vzala myšlienka, že si otvoríš vlastný second hand?

Zrodila sa vo mne už vtedy, keď som objavovila čaro second handov. Keď som minulý rok v júni v Stupave uvidela tento priestor na prenájom, povedala som si, že by to bolo super mať tu sekáč. S tou myšlienkou som sa začala pohrávať. Uložila som si ju v hlave a vyslala do vesmíru. Tak som si svoj obchod vysnívala. Potom som bola nešťastná v práci a finančná situácia mi dovolila sa do toho pustiť.

Ako si zrealizovala celé otvorenie obchodu? Vedela by si popísať konkrétne kroky?

Najťažším krokom bolo povedať to nahlas. Bála som sa, že všetci z môjho okolia ma budú od toho odhovárať a že budú skeptickí. Keď som im to povedala, stretla som sa s veľkou podporou. Dostala som vnútornú motiváciu sa do toho pustiť. Sekáč sa začal formovať v októbri, keď sme si prenajali priestor. Priateľ mi pomohol s celou rekonštrukciou. Premaľovali sme steny, prerobili sme podlahu, nakúpili sme jednoduché vybavenie a otvorili sme.

Odkiaľ pochádza oblečenie, ktoré predávaš v obchode?

Väčšinu tovaru odoberám z Nitry. Plánujem zmeniť dodávateľa, pretože v balíkoch, ktoré som dostávala, bola niekedy prevaha pánskych odevov, ktoré sa až tak nepredávajú. Oblečenie mi darujú aj kamaráti a zákazníci. Väčšina z neho však putuje na chartitu. Do obchodu sa dostane maximálne 20 percent. Ďalšiu časť recyklujem. Z niektorého som šila rúška, z iných vyrábam gumičky, ktoré chcem v budúcnosti určite zahrnúť do predaja.

V obchode sa stretávaš so zaujímavými zákazníkmi. Aká bola zatiaľ tvoja najvtipnejšia skúsenosť?

Mám čerstvú úsmevnú príhodu. Do obchodu prišiel pán, ktorý si chcel kúpiť nohavice. Bol to sociálne slabší prípad. Pýtal si odo mňa peniaze na autobus, tak som mu darovala nohavice, aby mu zostalo na lístok. Dal mi tašku, v ktorej bolo jeho oblečenie. Povedal, že ho môžem aj spáliť. Ja som ho nechala v obchode. Na druhý deň sa vrátil a spýtal sa ma, či to oblečenie ešte mám, pretože ho potrebuje. Tak som mu ho vrátila, dal mi euro a odišiel. Teraz sa ma každý deň chodí pýtať ako sa mám. Mám však aj príhody, pri ktorých úsmev skôr zamrzne. Jedna zákazníčka sa ma spýtala, čo by som povedala na to, ak by si oproti otvorila ďalší sekáč. Odkázala by som jej, nech si to skúsi, pretože to nie je med lízať.

Vo svojom obchodíku si dala priestor aj iným predajcom. Aké produkty od nich tam zákazníci nájdu?

Spolupracovala som už s niekoľkými predajcami. Skúšala som, čo sa chytí. Vždy sme sa vedeli dohodnúť. Aktuálne predávam doplnky pre deti od Baby-sovičky. Vyrába aj macrame dúhy, šije podbradníky, dodáva bábiky a rôzne detské veci. Mám tu aj náramky Funky beads, ktoré sú vyrobené z kamienkov, kryštálov a sú ochranné. Na ukážku tu mám aj na ľanové oblečenie od značky Miljö. Šije ho šikovná Zuzka zo Stupavy. Dlhšie tu predávam aj drevené doštičky na krájanie.

Ešte pred koronou si stihla zorganizovať SWAP, ktorý mal veľký úspech. Plánuješ niečo podobné zopakovať?

S dievčatami zo Stupavskej jazykovky sme zorganizovali SWAP – výmenu oblečenia. Bola to veľmi úspešná akcia, ktorá sa mimoriadne podarila. Mali sme účasť skoro sto ľudí. Týždeň pred akciou sme zbierali oblečenie v sekáči. SWAP sa konal v sobotu. Každý mohol prísť a vybrať si. Kto prišiel prvý, ten si uchmatol tie najlepšie kúsky. Robili sme to neštandardným spôsobom, pretože sme chceli, aby oblečenie bolo pekné a nachystané. Niečo také plánujem zorganizovať opäť, možno v inom priestore, ale určite v spolupráci so Stupavskou jazykovkou.

Si odborníčkou na nákupy z druhej ruky. Aké boli tvoje začiatky?

Pred dvoma rokmi som chvíľu bývala v Petržalke a mala som pri dome second hand. Vtedy som začala objavovať, čo sa tam dá všetko robiť. Chodila som tam pomaly každý deň. Vychytala som si, kedy mali najlepšie ceny a vtedy som tam dokázala byť aj hodinu. Zobrala som si len peňaženku a hrabala som sa. Našla som také kúsky, aké by som v tom čase dokázala nájsť v normálnych obchodoch. Je to skvelý pocit nepodpovať rýchlu módu, pri ktorej sa cena nerovná ani kvalite, ani výrobnej hodnote oblečenia. Teraz veci z druhej ruky tvoria asi 95 percent môjho šatníka. Nenakupujem v normálnych obchodoch. Iba ak sa mi naozaj niečo páči a chcem si urobiť veľkú radosť.

Aké sú tvoje najväčšie úlovky zo second handu?

Najväčším úlovkom bol vlnený kabát od anglickej značky, ktorý má hodnotu 500 libier. Ja som ho kúpila za tri eurá. V košickom second hande som našla topánky Tomsy za 3 eurá, ktoré normálne stoja 70 eur. Objavila som aj niekoľko krásnych originálnych šiat od zahraničných dizajnérov. Pre priateľa sme za tri eurá ulovili saténové nohavice z talianskeho butiku, ktorých hodnota je asi 300 eur. Môj priateľ našiel North Face bundu s vnútornou flisovou podšívkou za jedno euro.

Čo by si odporučila niekomu, kto ide do sekáča prvýkrát?

Musí si na to vyhradiť čas a hrabať sa. Netreba mu nič iné okrem prázdneho ruksaku a peňaženky. Musí mať voľné ruky, čas a veriť, že niečo nájde. Ja som napríklad vyslovene pretrebovala koženú bundu. Prišla som, našla som a kúpila som. Keď ideš do sekáča a len zahrabneš, tak nič nenájdeš.

Prestala si úplne nakupovať vo fast fashion obchodoch. Čo ťa k tomu viedlo?

Myšlienka fast fashion sa mi nikdy nepáčila. V ľuďoch to vzbudzuje potrebu kupovať stále nové veci, aj keď sa dajú nájsť za lepšie ceny a často orinálnejšie. Začala som si všímať aj materiály. Mám zákazníčku, ktorá si nevyberá oblečenie podľa toho, či sa jej páči, ale podľa toho, z akého je materiálu. Stalo sa mi, že v predajni našla kašmírový sveter, o ktorom som ani nevedela. Zároveň mi prekážala tá neoriginalita. Všetci mali každú sezónu oblečené to isté. Ja mám svoj vlastný štýl obliekania. Mám rada voľné, prírodné materiály, prírodné farby a neriadim sa tým, čo sa práve predáva v obchodoch.

Myslíš, že na Slovensku je dostatočné povedomie o slow fashion?

Myslím, že dnes už áno. Nedotýka sa to všetkých, ale aspoň v mojom okolí si to veľa ľudí uvedomuje. Máme mnoho influencerov, ktorí sa tým zaoberajú na sociálnych sieťach a dostávajú to do povedomia. Second handy sa vracajú do módy. Je veľa takých predajní, ktoré sa snažia dostať nákupy z druhej ruky na vyššiu úroveň. Napríklad v sekáčoch v Bratislave, Nitre a Piešťanoch ľudia nájdu naozaj originálne kúsky.

Tvoj obchod je v Stupave, v ktorej žije asi okolo 16-tisíc ľudí. Našiel si Dobrý Sekáč svoju klientelu?

Do Stupavy sa sťahuje veľa mladých rodín, či už z Bratislavy, alebo z iných kútov Slovenska. Klientelu si určite našiel. Musím povedať, že vo veľkej časti sú to prisťahované mamičky s deťmi a mladé ženy. Mám aj zákazníkov, ktorí tu bývajú už dlho. Chodia aj staršie aj mladšie panie. Niekedy sa mi stane, že sem zavíta aj nejaký pán, väčšinou kvôli nohaviciam. S niektorými zákazníčkami mám výnimočne dobré vzťahy. Snažím sa ku každému pristupovať individuálne. Snažím sa zákazníka spoznať, aby sa tu cítil príjemne a aby sa rád vracal. To mám rada na Stupave a tomto obchode. Viem k ľuďom pristupovať individuálne a poznám ich. Viem, že majú deti, pýtam sa na ich problémy, lebo chcem, aby sa tu cítili príjemne a aby si ten nákup užili.

Má Stupava ako mesta podľa teba potenciál pre budúcich podnikateľov?

Záleží, že v čom by sa pokúsili podnikať. Second hand tu nebol a to bola pre mňa dobrá príležitosť. Treba sa zamyslieť nad tým, čo tu chýba. Stupava má potenciál, no základom je dobrý biznis plán. Mnoho predajní tu krachuje. Veľkou konkurenciou je nákupné centrum v blízkosti mesta.

Otvorila si na jeseň a v zime prišiel koronavírus. Ako ovplyvnil tvoje podnikanie?

Musím uznať, že obdobie po Vianociach je trochu náročnejšie pre každého, pretože ľudom sa nechce toľko nakupovať. Chcú mať pokoj od toho vianočného zhonu. Otvorila som na jeseň a prvý mesiac a pol bol úplne dokonalý. V januári a februári prišlo to kritické obdobie. Pomaly sa mi začínalo dariť. Nabiehala som na pôvodný režim a predávala som veselšie oblečenie. Potom prišla korona. Moja rodinná situácia mi nedovolila mať otvorené. Musela som zavrieť, keď sme sa dozvedeli, že na Záhorí sú ľudia nakazení. Prvý mesiac bol hrozný. Našťastie mám úžasného priateľa, ktorý sa o mňa postaral. Druhý mesiac som si riešila svoje zdravotné problémy. Za dobrovoľný poplatok som šila rúška väčšinou z pánskych košieľ a gumičky do nich som vyrábala z pančúch.

Pre mnohých ľudí si išpiráciou. Čo by si im odporučila, ak by si chceli otvoriť vlastný sekáč?

Najdôležitejšie je nebáť sa. Keď máte nejaký sen, realizujte ho! Život je príliš krátky na to, aby sme sedeli v nudnej práci a robili niečo, čo nás nebaví. Človek si to možno ani neuvedomí, ale zrazu zistí, že ľudia okolo ho podporujú. Treba púšťať svoje myšlienky von, lebo ak to neskúsite, nikdy to nezistíte. Žijeme v dobe, v ktorej je všetkého priveľa. Máme pocit, že nevieme byť originálni, ale pritom sa dokážeme stále niečím odlíšiť od ostatných.

Naplnilo podnikanie tvoje očakávania? Čo ťa najviac prekvapilo?

Podnikanie je niečo úplne iné ako klasická práca. Človek je zvyknutý, že mu pätnásteho príde výplata. Zrazu sa musí naučiť hospodáriť so svojimi peniazmi. Ja beriem podnikanie ako veľkú školu života, pretože ma naučilo hodnotu peňazí, ako šetriť a rozmýšľať o financiách do budúcnosti. Predtým mi raz mesačne chodila výplata a mohla som si zaplatiť všetky účty a bola som si tým istá. Podnikanie je risk. Treba veriť, že zákazníci prídu a dať do toho maximum. Potvrdilo sa mi to aj po korone. Treba venovať tomu čas a ono to prinesie ovocie. Podnikateľ musí byť oveľa viac disciplinovaný ako zamestnanec. Keď človek zaspí do práce, povie si, že sa stalo. Keď mám v podnikaní nejaké otváracie hodiny, ako to vyzerá, keď neprídem do práce? To hodnotia zákazníci, ktorí sú koncoví. Nie je to šéf, ktorý mi vynadá za to, že som zaspala. Hodnotí ma niekto, kto mi dáva peniaze za to, že mám otvorené. Naučilo ma to veľkej zodpovednosti a disciplíne.