Ľudia z môjho okolia ma vysmiali, že situáciu okolo koronavírusu beriem príliš vážne. Na Slovensko sa to ani nedostane. Médiá to zbytočne nafukujú. Ten vírus vôbec nie je taký nebezpečný. Dúfala som, že majú pravdu. Keď som počula, čo prežívajú pacienti s vážnym priebehom ochorenia COVID-19, časť mňa sa vrátila do nemocnice. Raz som bola na ich mieste. Navyše som si uvedomovala, že prichádzajúca pandémia má pre nás oveľa väčší význam.

„Príznaky sú horúčka, kašeľ, dýchavičnosť, bolesti svalov a únava,“ ozýva sa z televízie. Mám déjà vu. Ako keby som opäť ležala v tej izbe v nemocnici. Každý nádych mi spôsobuje záchvat suchého kašľa. Mám horúčku, bije mi srdce. Cez kanilu mi do žily prúdia silné antibiotiká. Zahmlieva sa mi pred očami. Mám halucinácie a vidím strašidelné výjavy. Prichádza sestrička a dáva mi ďalšiu tabletku proti horúčke. Lekári zhrozene pozerajú na röntgen mojich pľúc. Hladina zápalu v krvi 415. Zdravý človek má maximálne 6. Pýtam sa ich, či nezomriem. Ponúkajú mi kyslíkový prístroj, no ja hrdinsky odmietam. To by len potvrdilo, že môj stav je naozaj vážny.

Namiesto dovolenky urgentná hospitalizácia

Ležím v tej izbe v karanténe. Lekári a sestričky za mnou chodia v rúškach. Z ich pohľadov cítim strach: „Tá bledá, schvátená slečna prišla z Anglicka a priniesla divokú chrípku,“ hovoria si. Vzorka sa pre istotu pokazila v laboratóriu. Kto vie, čo za pliagu to bolo. Chorá bola aj moja spolubývajúca, s ktorou sme v Anglicku zdieľali izbu. Ona za týždeň chrípku vyležala. Ja som chodila do školy. Veď cvičím, zdravo sa stravujem, určite mám silnú imunitu a nemusím sa liečiť. Podcenila som to. Mám zimnicu, trasiem sa a vysilená zaspávam. Budím sa na horúčku, suchý kašeľ a bolesť v hrudníku. Nevládzem sa postaviť z postele. Z posledných síl z výmenného pobytu pricestujem na Slovensko. Rodičia ma nespoznávajú na letisku a rovno ma berú do nemocnice.

Budíček o šiestej ráno. Som dehydrovaná. Sestrička mi pichá ihlu už do tretej žily a keď ani z tej nejde krv, začne ju ručne vytláčať. Zatínam zuby. Sledujem, ako hustá bordová tekutina postupne napĺňa skúmavku. Rany po odberoch mám po celých rukách. Som pripojená na infúzie. Dúfam, že silné antibiotiká ničia ten masívny zápal v pľúcach, tak ako mozgové bunky. Strácam krátkodobú pamäť a nerozumiem filmu v angličtine.

Odpovede z ticha

Pri osobnej hygiene mi musí asistovať sestrička. Odpojí ma z infúzií a odprevadí ma do kúpeľne. Som slabá a odkázaná na pomoc druhých. Je to pre mňa ponižujúce. Vyčerpaná sa vraciam do postele. Možno si konečne pospím. Koľko je vôbec hodín? Aký je deň? Nemala by som byť teraz v škole? O pár dní mám letieť späť do Anglicka. Čo keď ma vyhodia zo školy? Čo keď na mňa kamaráti zabudnú? Myšlienky sprevádzajú temné vidiny. Zrazu sa niečo zmení. Cítim sa ľahšie. Hovorí ku mne môj vnútorný hlas. Rozprávam sa s Bohom? Strašidelné výjavy miznú a zostáva len upokojujúca, láskavá energia. Odchádzajú všetky strachy. Dostávam odpovede na všetky otázky, ktoré som kedy v živote mala. Prebúdzam sa zo zimného spánku. Doteraz som žila v igelitovom sáčku. Zrazu dokážem vnímať celé svoje bytie.

V roku 2013 som prekonala tažký zápal pľúc, ktorý spôsobila infekcia vírusu chrípky. Nepatrila som do rizikovej skupiny. Nakazená som chodila do školy, cestovala som lietadlom a nevedomky vírus možno roznášala. Napriek tomu nikto v mojom okolí neochorel. Môj priebeh bol mimoriadne komplikovaný. Čo teda prežívajú pacienti nakazení koronavírusom, ktorý je oveľa nákazlivejší? Tisícky ľudí tam teraz tak leží. Bojujú o život v kritickom stave. Prežívam tú bolesť a beznádej s nimi. Mám pocit, ako keby som opäť bola v nemocnici, omámená silnými liekmi, neschopná sa poriadne nadýchnuť. Oni tam práve teraz tak ležia. Dúfam, že aj k nim prehovorí ten hlas a aj oni dostanú tie odpovede z ticha, ktoré im dodajú silu bojovať.

Pandémia je nový začiatok

Z ochorenia mám chválabohu len jediný trvalý následok. Prebudila som sa a žijem vedome. Moja duša zúfalo volala o pomoc a tá prišla, keď som to najmenej čakala. Teraz nás prosí o pomoc naša planéta. Nestačí jeden človek. Musíme sa prebudiť všetci. Zápal pľúc pre mňa nebol len važným ochorením, ale aj míľníkom v živote. Tým by mala byť pre nás súčasná pandémia. Možno nie sme nakazení, ale to neznamená, že sa nás to netýka. Možno sme prišli o prácu, alebo nám krachuje firma. Posolstvo je rovnaké. Musíme sa ocitnúť v kritickom stave, aby sme si uvedomili, že musíme niečo zmeniť? Čo nám chce táto situácia povedať? Nenechajme démonov, aby nás ovládali. Dostali sme príležitosť na nový začiatok. Môžeme sa na ňom podieľať všetci. Ako keby sme ležali v tej izbe spolu. Keď otvoríme oči, všetko bude v poriadku.